Brooke spěchá domů do Bostonu, ale pronásleduje jí smůla. Okradou ji a navíc jí ujede poslední vlak. Nádraží zavírá, nemá ani dolar a venku ji čeká jen noční New York... V tu chvíli se osud smiluje a pošle jí do cesty zachránce v podobě pouličního hudebníka Nicka (Chris Evans). A tak začíná jedna noc v New Yorku, která může mnohé změnit...

Málo ľudí si vôbec uvedomuje, kedy koná v súlade so svojím vlastným presvedčením a kedy sa pokorne podrobuje autorite. Experiment nastolil otázky o etike samotného vedeckého experimentovania kvôli extrémnemu emočnému stresu spôsobeného účastníkom (hoci by sa dalo povedať, že tento stres bol spôsobený ich vlastným konaním). Veľa moderných vedcov by dnes pokus považovalo za neetický, hoci viedol k hodnotnému a hlbokému vniknutiu do ľudskej psychológie. Milgramov experiment (Štúdia podriadenia sa autorite) je známy vedecký pokus zo sociálnej psychológie. Experiment bol prvýkrát opísaný Stanleyom Milgramom, psychológom na Yalovej Univerzite v článku s názvom Behavioral Study of Obedience (Behaviorálna štúdia poslušnosti) vydanom v Journal of Abnormal and Social Psychology v roku 1963 a neskôr preberaný obšírne v jeho knižke z roku 1974 Obedience to Authority: An Experimental View (Poslušnosť k autoritám: experimentálny pohľad). Mal za úlohu zmerať ochotu účastníka poslúchať autoritu, ktorá káže účastníkovi robiť niečo, čo môže byť v rozpore s účastníkovým osobným svedomím. Pokusy začali v júli 1961, rok po súde Adolfa Eichmanna v Jeruzaleme. Milgram vymyslel experiment aby odpovedal na otázku: „Mohol byť Eichmann a mnoho jeho spolupáchateľov v Holokauste len vykonávateľmi rozkazov? Môžeme ich všetkých nazývať spolupáchateľmi?“ (Milgram, 1974) Milgram zhrnul v článku „The Perils of Obedience“ (Nebezpečenstvo poslušnosti), Milgram 1974: „Zákonné a filozofické aspekty poslušnosti sú nesmierne dôležité, ale hovoria veľmi málo o tom, ako sa väčšina ľudí správa v konkrétnych situáciách. Vytvoril som jednoduchý pokus na Yalskej univerzite na zistenie, akú veľkú bolesť môže bežný občan spôsobiť inej osobe jednoducho preto, že mu to prikázal experimentujúci vedec. Prísna autorita bola postavená proti najsilnejšej morálnej povinnosti subjektu (účastníka), proti utrpeniu iných; aj pri v ušiach subjektu znejúcom kriku obete autorita častejšie vyhrávala ako prehrávala. Extrémna ochota dospelých ísť takmer do krajností na príkaz autority predstavuje hlavný výsledok štúdie a skutočnosť s najnaliehavejšou potrebou vysvetlenia.“ Na pokus boli subjekty získavané inzerátmi v novinách a priamymi listami, aby sa zúčastnili štúdie na Yale. Samotné experimenty sa odohrávali v dvoch miestnostiach na prízemí Linslyho-Chittendenovej Haly v univerzitnom Starom areáli. Experiment mal trvať 1 hodinu, za ktorú účastník dostane zaplatené 4,50 USD. Účastníkmi boli muži vo veku od 20 až 50, každého stupňa vzdelania, od nedokončenej základnej školy po doktorský titul. Účastníkovi a spoločníkovi experimentátora (ktorý bol hercom predstierajúcim, že je iný účastník) bolo experimentátorom povedané, že sa budu podieľať na pokuse, ktorý testuje účinok trestu na spôsob učenia. Jeden kúsok papiera bol daný účastníkovi a druhý spojencovi. Účastník bol presvedčený, že jeden papierik určoval „žiak“ a druhý „učiteľ“ a že papieriky sa rozdávajú náhodne. V skutočnosti na oboch kúskoch bolo „učiteľ“ ale herec predstieral, že na papieriku číta „žiak“; tak bolo zaručené, že účastník bude vždy „učiteľ“. V tomto bode, „učiteľ“ a „žiak“ boli rozdelení do rôznych miestností, kde mohli medzi sebou hovoriť, ale nemohli sa vidieť. V jednej verzii experimentu spojenec spomenul, že má choré srdce. „Učiteľovi“ bol daný 45-voltový elektrický šok z generátora elektrošokov ako ukážka, akú môže „žiak“ dostať počas experimentu. „Učiteľ“ dostal zoznam dvojíc slov, ktoré mal žiaka učiť. Učiteľ začal čítaním zoznamu párov slov žiakovi. Učiteľ potom čítal prvé slovo z každej dvojice a 4 možné odpovede. Žiak stláčal gombík, aby vyjadril svoju odpoveď. Ak bola odpoveď nesprávna, žiak dostal šok, s napätím rastúcim s každou nesprávnou odpoveďou o 15 voltov. Ak bola správna, učiteľ čítal nasledujúcu dvojicu slov. Subjekty boli presvedčené, že za každú nesprávnu odpoveď žiak dostával ozajstný šok. V skutočnosti tam žiadne šoky neboli. Po tom, čo bol spojenec oddelený od subjektu, spojenec spustil magnetofón spojený s generátorom elektrošokov, ktorý prehrával nahrané zvuky pre každú úroveň šoku. Po určitom počte zvýšení úrovne napätia herec začal búchať do steny, ktorá ho delila od subjektu. Po viacerých úderoch na stenu a sťažovaní sa na jeho srdcovú chorobu, žiak nedával ďalšie odpovede na otázky a nepodával žiadne ďalšie sťažnosti. V tomto bode veľa ľudí vyjadrovalo žiadosť zastaviť experiment a overiť, či sa žiakovi nič nestalo. Mnoho testovaných subjektov zastavilo na 135 voltoch a začalo sa pýtať na účel pokusu. Niektorí pokračovali po uistení, že nebudú braní na zodpovednosť. Niektoré subjekty sa začali silno smiať po prvom výkriku bolesti prichádzajúcom od žiaka.